V aerodynamike sme akosi ustrnuli
S takto formulovaným výrokom zásadne nesúhlasím.
V aerodynamike bola po búrlivom rozvoji v 30. - 60. rokoch dosiahnutá medza technicky využiteľných možností, v 80. - 90. rokoch boli tieto riešenia zavedené do praxe - najokatejšia je "supermanévrová" aerodynamika Mig-29 a Su-27, systémy aktívneho riadenia fly-by-wire na "aerodynamicky nezmyselnom" F-117, superkritické "pidikrídla" Aribusov a "nových" Boeingov. Druhý smer predstavujú systémy... nazvyme ich systémy umelej stability - ako kombinácia elektronických systémov merania parametrov letu a algoritmického ovládania riadiacich prvkov a poznatkov aerodanymiky ako obtekania zložitých telies. Demonštračným typom môže byť práve "totálne neaerodynamický" F-117. Ale momentálne narozšírenejším nasadením sú rozličné "hračkárske" drony - quadruptery ect.
Tieto lietajúce prostriedky majú úlne jasne oddelené dve sféry - v jednej sfére automatika bez zásahu a v princípe mimo možnosti zásahu "nespôsobilého" človeka, rieši úlohy zabezpečenia letovej (ne)stability lietajúceho prostriedku a jeho pohybu (prostriedok je fakticky aerodynamicky nestabilný a zdanie stability je vytvárané neustálymi riadiacimi zásahmi systému riadenia) a v druhej sfére človek určuje už len ciele pohybu - ich realizáciou je ale opäť poverená automatika a človek nemá možnosť do riadiacich procesov zasahovať. Tým sa človek presunul z pozície pilota, ktorý rozhoduje, kalkuluje a následne aj riadi činnosti stroja, do pozície "jazdca na koni", ktorého dopravný prostriedok disponuje rozhodovacou autonomiou a slobodou konania až po možnosť "odmietnutia poslušnosti".
Čiže nejde o ustrnutie, ale oveľa skôr o vyčerpanie technicky realizovateľných a ekonomicky zaujímavých možností na danej úrovni technologického rozvoja (aktívne riadenia je prakticky nemožné bez polovodičovej elektroniky s vysokým stupňom integrácie - pomer výpočtový výkon-hmotnosť).
Existuje napríklad obrovská (a veľmi zaujímavá) oblasť poznatkov o aerodynamike živých organizmov - ale je využiteľná len pre živé organizmy ako "systémy schopné kontinuálnej obnovy štruktúr", pretože potrebné štruktúry sa počas prevádzky poškodzujú a vyžadujú neustálu údržbu alebo opravu (podrobným pozorovaním bolo zistené, že napríklad čmeliak - alebo aj mucha - venuje "údržbe" svojich krídiel a kutikuly skoro rovnaký čas, ako strávi ich viditeľným použitím - letom)